S priateľom máme skoro dvojročného syna. Už dlho to medzi nami škrípe. Ale zakaždým, keď som si myslela, že sa to začalo konečne zlepšovať, tak to opäť zájde do starých koľají. Nehľadiac na to, že priateľ vie byť dosť nebezpečný a agresívny keď je ožralej. Dnes som pre neho išla k jeho bratovi, kde spal cez noc. Na jeho prianie som pre neho išla až na večer, ako sa syn zobudil z popoludňajšieho spánku. Nevedela som v akom je stave, dozvedela som sa to, až keď si ku mne nastúpil. Tie debilné reči čo viedol počas cesty by som ešte prehryzla, ale to že mi pri šoférovaní siaha na volant, osaháva mi ksicht a ešte ma dráždil rečma že keby sme nabúrali, tak je koniec a také, a jačal na mňa že on by to spravil lepšie aj keď ich ožralej, som už silne nedávala.

Nehľadiac na to, že mi neustále kecal do riadenia, bola tma a ja som sa potrebovala sústrediť. Potom sme prechádzali križovatkou, ktorou jazdíme takmer stále. Lenže ako bola tma a on na mňa hovoril, tak som odbočila jednoducho inam, než som mala. On po mne začal totálne vrieskať. Najskôr že mám ísť, potom zase stáť a potom toto a tamto. Navigáciu mi zhasol, takže som išla vlastne poslepiačky. Fajn, vrátila som sa tam, kam som mala ísť. Ten na mňa furt hulákal a začal mi kecať ešte viac do riadenia ako predtým. Ja som už bola z neho totálne vybavená. On keď je triezvy, tak je v pohode. Ale akonáhle sa napije, je to hrôza.

To sa idem radšej schovať, než ho v takom stave trpieť. Ale len raz a to dneska mi ožralej povedal, že s nami vôbec byť nemusí a že môžem byť pokojne na malého sama. To som držala radšej pusu. Ale dúfam že sa zajtra aspoň ospravedlní, až sa z toho vyspí. Občas som na vážkach s tým, či sa to niekedy naozaj zlepší a budeme zase šťastní. Sám mi dokonca navrhol cca týždeň späť, že by chcel čoskoro ďalšie dieťa, ale pokiaľ to pôjde ďalej takto, tak to neviem no. Napríklad to bola len nejaká prehánka, pretože mal v sebe, ale vždy je to ako na hojdačke. Chvíľu je to dobrý, potom sme zase rozhádaní a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej.